Monika Ullmannova
Chcete zbaliť chlapa? Požičajte si napríklad psa
Šesť hodín ráno a niekto šialene zvoní pri dverách. Je mi to jasné od začiatku, pretože počuť náraz o moje dvere. Žeby sa niekto vracal zo včerajšej party? Ale veď dnes je štvrtok.
Pomaly sa stávam veľkou dámou Zoznam autorových rubrík: škola aneb vedle tebe sedí ume, O mne ..., O živote ...., Nezaradené
Šesť hodín ráno a niekto šialene zvoní pri dverách. Je mi to jasné od začiatku, pretože počuť náraz o moje dvere. Žeby sa niekto vracal zo včerajšej party? Ale veď dnes je štvrtok.
V zásade si nerobím plány. Niežeby som už dávno nepochopila, že všetko, čo som kedysi naplánovala (ešte keď som verila, že čo si naplánujete musí zákonite vyjsť, pretože ste venovali toľko času tej „pravej stratégii“ a bol by v tom čert, keby to tak nebolo) mi vždy nevyjde.
Stala sa mi nedávno táká vtipná príhoda. Až teraz môžem napísať, že vtipná, pretože vtedy mi dvakrát do smiechu nebolo.
Mám rada tieto naše rozhovory. Naložíme si pravdu, klamstvo, no po chvíli už s tebou nemôžem byť v miestnosti. Musím pustiť ventil. Rozmýšľam ako si myslel hento-tamto a vlastne prečo si mi to povedal. Mám sa zmeniť alebo si chcel byť len nevtieravo úprimný?
Už len zajtra slovenčina....s týmito slovami si teraz sadám k počítaču. Ešte ráno som si presne na tomto istom mieste hrýzla nechty a upokojovala sa známou vetou: Maturita, formalita.
Ževraj sa často v spánku smejem. Viem to. Kto by sa ale nesmial ... na čo všetko si ja spomeniem.
Odmala nám mamka hovorila, že na jedlo sa nehovorí fuj. My, ako deti sme ako - tak pochopili a na rad prišli „úškľaby“. Samozrejme, keď nás dospeláci nevideli.
Keď som behávala ako malé dieťa cez lesy a po tvári ma udierali konáre. Taká som bola malá. Vtedy som privrela oči a vravela si, že keď budem ja veľká ako oni, udrem ich tiež.
Ešte stále cíti jej teplo. Lenže jeho dlaň je uz dávno chladná ako horúca káva, ktorú zabudol v kúpelni. V zrkadle vníma nemú tvár...to nieje on. Zatvorí oči. „Vieš, ze keby si bol černoch, nemusel by si si ich nikdy umývať? Majú ich také od prírody,“ uškrnala sa mu vždy cez jeho plece do zrkadla na ich tváre. Teraz tam hľadel sám, bez výrazu, bez pocitu.