Neviem, čím to je, že nemôžem zjesť kapustové fliačky, ktoré sú podľa mnohých úplná hamka – mňamka. Ešte doteraz si pamätám vôňu všelijakých jedál z jedálne v materskej škôlke. Búchali sme o stoly kovovými príbormi a kričali „Duplu! Duplu!“ alebo sme nahlas ďakovali pani kuchárkam, ktoré nám s láskou jedlo pripravili.Hmmm...a keď bol piatok, hotový sviatok. Buchty. Kysnuté, dukátové...Na základnej škole zemiakovú kašu vystriedal, ako pani kuchárky volali, „sáčik s vodou“. Nesťažovali sme si. Sú to štyri dni, čo som opustila brány našej nemocnice. Diagnóza jasná – „slepák.“ Takže tieto sviatky som neochutnala šalát, údené, koláčiky....ach nejdem ani rozpisovať čo všetko, lebo sa mi až slinky zbiehajú. V noci sa mi aj posnívalo o takom krémeši. Celé štyri dni som pila len čaj. Hlad som nemala, skôr chuť. Potom prišla sláva. Sestrička sľúbila, že mi nadelí rascovú. Radosť, akú som mala. Konečne niečo teplé a jedlé. Nemohla som dospať rána. Rascová. Rascová. Rascová. Jedna veľmi milá babka mi chodila každý deň z rána oznamovať, čože bude na obed. Teda, čo budú mať ony. Nie ja. Ozaj, milá to osôbka. Druhý deň, rascová ako prišla, tak aj odišla. Nemám nič proti, no tá chuť...to nešlo. Rascu som objavila až keď sa splavovala v nemocničnom umývadle. Potom som rascu aj oplakala. Dokonca niekoľko krát. No zjesť som ju skutočne nemohla. Ale tak to asi musí byť. Kto by povedal, že v nemocnici mu chytilo? Nech zdvihne ruku.
12. apr 2007 o 11:48
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 242x
Rascová a iné
Odmala nám mamka hovorila, že na jedlo sa nehovorí fuj. My, ako deti sme ako - tak pochopili a na rad prišli „úškľaby“. Samozrejme, keď nás dospeláci nevideli.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(8)