Monika Ullmannova
Muž, jeden muž
Muž, jeden muž. Muž bol pozorný. Muž sa smial ženským vtipom, i keď neboli práve „chlapské“.
Pomaly sa stávam veľkou dámou Zoznam autorových rubrík: škola aneb vedle tebe sedí ume, O mne ..., O živote ...., Nezaradené
Muž, jeden muž. Muž bol pozorný. Muž sa smial ženským vtipom, i keď neboli práve „chlapské“.
Veľa ľudí mi povedalo, že mám písať svoje myšlienky. Myslím, že to nieje dvakrát dobrý nápad. Asi by to ani nikoho nezaujímalo, ale nechcem sa ani utvrdzovať v tom, že som ešte väčší cvok ako si myslím.
"Nezhasínaj, bojím sa...". Bála sa. Nepočul, čo povedala, ale cítil, že nieje niečo v poriadku.
Na ostrove polárky, podvečerných sĺnk, kde nikdy nezapadnú hviezdy a svit mesačný je zjavom svetla krásy, tam počuť iba žblnkot mora, hrajúce sa hlasy.
Keď som behávala ako malé dieťa cez lesy a po tvári ma udierali konáre. Taká som bola malá. Vtedy som privrela oči a vravela si, že keď budem ja veľká ako oni, udrem ich tiež.
Pred budovou sa nadýchla a pevne stisla kľúče, aby sa uistila, že ešte stále môže ujsť. Chodbami kráčala iste.
Ešte stále cíti jej teplo. Lenže jeho dlaň je uz dávno chladná ako horúca káva, ktorú zabudol v kúpelni. V zrkadle vníma nemú tvár...to nieje on. Zatvorí oči. „Vieš, ze keby si bol černoch, nemusel by si si ich nikdy umývať? Majú ich také od prírody,“ uškrnala sa mu vždy cez jeho plece do zrkadla na ich tváre. Teraz tam hľadel sám, bez výrazu, bez pocitu.
Dočerta, prečo sa to deje len mne? Viem, je to len rozliata káva na obruse, ale predsa. Myslím, že ma už nik nechápe. Všetci sa tvária, akoby som to už nebola ja odkedy som sa vrátila. Tak veľmi som sa zmenila?
„Povedz, prečo to robíš?“ Pozrie von oknom a prižmúri oči v snahe rozmýšľať. Tiahnúce sa sivé mraky vytvárajú veľmi zvláštne obrazce. Raz je to drak a za pár nepodstatných minút sa zmení na niečo, čo sa nedá ani opísať. Pre nás možno nepodstatné, ale jeho minúty znamenajú život. Ten život, ktorý si tak, ako on vraví, „posral.“
Čas pred voľbami. Veľmi príjemné obdobie počúvania, lahoda pre naše uši. Ako to už každým rokom býva, v schránkach si nájdete : S NAMI ZA LEPŠÍM ŽIVOTOM a mnoho ďalšieho, čo mi pridá do zberu.
Na svete sa každý deň stávajú veci, ktoré sú nepochopiteľé, niečím čarovné, nestávajú sa každý deň a preto si ich ľudia pamätajú celé stáročia. Avšak aj bežné veci sa môžu stať neuveriteľnými, len ich musia ľudia tak vnímať. Bez toho koľko majú za sebou, majú tendenciu sa pretekať čo výnimočné zažili. Zažívam to každý deň. Mladí ľudia rozprávajú o tom, koľko vydržali vypiť a pritom sa búchajú na hruď. Je to dosť dobré, aby to bolo na neuverenie? Pre niekoho možno.
Kde sú tie časy keď TO bolo zadarmo. Teraz si TO musíme zaplatiť. Žiadne uľavenie nieje zadarmo, aby Vám bolo lepšie na duši. Čo by ste chceli?