Hold, českí muži sa nezaprú. Slovenčina je ako magnet. Ba čo viac, je ako kúzelný prášok, ktorý keď potichúčky vyberiete z „vačku“ sa krásne roztrúsi po okolí a vy len sledujete ako sa vo svetle jemne trbliece. Ľuďom sa usádza na bundách, svetroch, šáloch, golieroch, rukaviciach a oni? Oni sa usmejú. Usmejú sa k vám. Milujem kúzla. Keď som nastúpila na pražskú univerzitu, obor žurnalistika, vedela som, že to nebude „med lízať.“ Áno, Česi majú možno výhodu. Gramatika a ich jazyk. Boli aj tu nejaké tie pokusy lámať ma, aby som hovorila ako im „huba narástla“. Ale ja nie som ako oni. Neviem povedať to ich ř. Ale zas džavotám príťažlivo aj vtedy, keď hovorím o rožkoch, ktoré som práve kúpila. Častokrát pristihnem mojich známych ako udivene na mňa pozerajú akoby som bola akciové „zboží“ a nebudem klamať, ak poviem, že aj častokrát netušia o čom sa „točí“. A prečo? Je to jednoduché. Znie to tak eroticky, krásne, harmonicky, mäkko, nežne, láskavo, príjemne, jednoducho .... že sa nechajú uniesť. Len počúvajú. Poznám to. Rada počúvam príbehy v cudzích rečiach. Máte body navrch, ak rozumiete. Ale aj to, že ležíte niekde v tráve a niekto vám do ucha šepká francúzsky, je jedno čo to je . .. no odolajte. Ľudia idú tam, kde sa majú lepšie. Tak to chodí, všetci vieme. Ale vždy keď niekde človek príde spozná tam niekoho zo „svojich“. Takzvaný jeho Hybridkomunik. Hybridkomunik je človek, ktorý hovorí tou istou rečou ako vy, ale ... prevteľuje sa. Je to prosté. Ako náhle opustí vašu diskusiu, hovorí zas iným jazykom. Jazykom väčšiny. Nehovorím teraz o zahraničí ako takom. Veď tam by ste veru so slovenčinou, povedzme si úprimne, asi veľmi nepochodili. Ale prečo sa „hybridujú“ ľudia, ktorí nemusia? Čo tak naši šuhaji a devy žijúci v Čechách? Prečo zahadzujú vlastnú reč a po mesiaci hovoria vety ako: „Promiň, ja si teď nevzpomenu jak se to řekne slovensky.“ V tom prípade je ten človek úplne sprostý alebo ... sprostý je. Ja ale zostávam pri vete: „Áno, som Slovenka. A hovorím po slovensky. Ďakujem.“
Som Slovenka a hovorím slovensky, ďakujem
„Ďakujem krásne,“ schmatnem minerálku a odchádzam z obchodu. V tom sa pán otočí na ďalšieho zákazníka, samozrejme muža, a len tak medzi rečou prehodí: „Z tých Sloveniek sa viem zblázniť.“ Ešte sa otočím a usmejem sa na pána. Má čosi cez 50, príjemné vrásky na tvárí a zjavne mu robí ženské osadenstvo v stánku viac než každodennú radosť. Zapýri sa ako malý chlapec a „zrazu“ musí poukladať žuvačky do radu.