Monika Ullmannova
Cesta za sebou ...
Jedného dňa si povedala, že má toho dosť a odišla.
Pomaly sa stávam veľkou dámou Zoznam autorových rubrík: škola aneb vedle tebe sedí ume, O mne ..., O živote ...., Nezaradené
„Myslím na teba,“ v telefóne je ticho, občas to zapraská a von zašumia stromy. Nik sa neozýva. Akoby bolo počuť myšlienky, ale aj tie sú tiché.
Šesť hodín ráno a niekto šialene zvoní pri dverách. Je mi to jasné od začiatku, pretože počuť náraz o moje dvere. Žeby sa niekto vracal zo včerajšej party? Ale veď dnes je štvrtok.
Samozrejme, zas sa jedná o nedávnu „vtipnú“ česko-slovenskú príhodu. I keď naozaj netuším prečo ja narážam na takého niečo.
V zásade si nerobím plány. Niežeby som už dávno nepochopila, že všetko, čo som kedysi naplánovala (ešte keď som verila, že čo si naplánujete musí zákonite vyjsť, pretože ste venovali toľko času tej „pravej stratégii“ a bol by v tom čert, keby to tak nebolo) mi vždy nevyjde.
„Ďakujem krásne,“ schmatnem minerálku a odchádzam z obchodu. V tom sa pán otočí na ďalšieho zákazníka, samozrejme muža, a len tak medzi rečou prehodí: „Z tých Sloveniek sa viem zblázniť.“ Ešte sa otočím a usmejem sa na pána. Má čosi cez 50, príjemné vrásky na tvárí a zjavne mu robí ženské osadenstvo v stánku viac než každodennú radosť. Zapýri sa ako malý chlapec a „zrazu“ musí poukladať žuvačky do radu.
Telefón zvonil tak dlho, že som sa musela viackrát pozrieť na display, či som vyťukala správne číslo.
Stala sa mi nedávno táká vtipná príhoda. Až teraz môžem napísať, že vtipná, pretože vtedy mi dvakrát do smiechu nebolo.
Spýtal si sa: - Čo vidíš? - Svety, mnoho svetov. - Sme tam aj my? Cítila som ako si v sekunde obrátil ku mne tvár. - Nie, my sme tu.
Venované všetkým, ktorí vedia, že smrť je najväčšia daň za život ...
Naliala do seba dostatok alkoholu, našpúlila na seba v zrkadle pery, rukami odhrnula prebytočný prameň plavých vlasov z tváre a odišla.
Mám rada tieto naše rozhovory. Naložíme si pravdu, klamstvo, no po chvíli už s tebou nemôžem byť v miestnosti. Musím pustiť ventil. Rozmýšľam ako si myslel hento-tamto a vlastne prečo si mi to povedal. Mám sa zmeniť alebo si chcel byť len nevtieravo úprimný?
Už len zajtra slovenčina....s týmito slovami si teraz sadám k počítaču. Ešte ráno som si presne na tomto istom mieste hrýzla nechty a upokojovala sa známou vetou: Maturita, formalita.
Ževraj sa často v spánku smejem. Viem to. Kto by sa ale nesmial ... na čo všetko si ja spomeniem.
„Musím ti niečo povedať,“ potiahla k sebe plachtu, aby si zakryla nahé telo. Spal... Podoprela si hlavu rukou a pozerala sa. Len sa pozerala ako spí. „Nenávidím ťa," nadýchla sa. Vie, že to nedokáže. Nech len neotvára oči...
Odmala nám mamka hovorila, že na jedlo sa nehovorí fuj. My, ako deti sme ako - tak pochopili a na rad prišli „úškľaby“. Samozrejme, keď nás dospeláci nevideli.